SERIÁLOVÉ HVIEZDY: Elena Podzámska

Dlhé roky bola hlasom bez tváre. Dnes sa herečka Elena Podzámska ukazuje hneď v troch televíznych seriáloch naraz. Stvárňuje Ninu v Paneláku, Kvetu Jancovú v Ordinácii v ružovej záhrade a "Grófku" v Odsúdených.

Hráte tri roly - Grófku v Odsúdených, Ninu v Paneláku a riaditeľku Jancovú v Ordinácii. Ktorá je vám bližšia?

Teraz som v Odsúdených. Nina v Paneláku je už vypísaná a pokračujem, a viac sa rozohrávam ako bývalá riaditeľka Jancová v Ordinácii.

A čo teda s Ninou?

Myslím, že definitívne skončila. Bola to dosť nešťastne napísaná postava, nedalo sa s ňou nič robiť. Andy tú postavu nekreoval a bolo mi ľúto, že to takto dopadlo. On osobne ma oslovil a chcel, aby som hrala Ninu a nakoniec sme ostali obaja sklamaní. Neviem, kto to písal, ale to sa nedalo ani hrať. Tá žena nemala IQ, nemala charakter. Inak by sa nemohla takto správať a ľudia tomu ťažko uveria. Myslím, že u divákov nezarezonovala ani pozitívne ani negatívne.

V kombinácii so starostlivosťou o dcérku to musí byť náročné.

Je to náročné. Ono sa môže stať, že nemám na ňu čas ale nie je to tak. Cez pracovný týždeň mám aj deň - dva voľno, aj keď je pravda, že cez víkend robíme. Dá sa to, nie je toho tak veľa.

Keď ste dostali ponuku hrať Grófku, váhali ste?

Nezaváhala som ani chvíľu. Veľmi sa mi páčil ten nápad so ženskou väznicou. Na Slovensku nič také nebolo. Okrem Evy - Zuzky Mauréry všetky hráme negatívne postavy. Vedeli sme, do čoho ideme. Je to vec, kde pri tvorbe postáv Grófka, Magorka, Barbie, Anjel nemôžeme vychádzať len zo seba - nie sme kriminálničky. Museli sme vychádzať viac s pozorovania, napozerať a načítať si nejaké veci, a to bola pre nás herecká výzva.

Čo všetko ste teda urobili pre dôveryhodné stvárnenie postavy?

Rozprávali sme sa s tvorcami, ktorí boli v ženskej väznici v Nitre na Chrenovej. Naša väznica je vlastne jej replika. Rozprávali sme sa, ako tam žijú, aký majú režim, čo môžu a čo nemôžu. V niektorých veciach si dovolíme viac a v niektorých menej. Keby sme mali natočiť vernú kópiu väznice, tak by to bolo nepozerateľné.

Ale vychádzame z reality. A Luky nám dosť pomáhal. On si zažil svoje. Vo veľa veciach nám poradil a odobril to. Má to, bohužiaľ, odžité. To, čo ľudia vidia na obrazovke, je však len slabý odvar.

Mali ste ohlasy na autenticitu prostredia v Odsúdených?

Ohlasy boli na to, že je to tam také čisté a upravené. Ale tam je to naozaj také. Ženy tam naozaj musia udržiavať poriadok. Záchody, sprchy, cely upratujú a udržujú ich čisté!

Nemali ste zo začiatku problém hrať lesbické scény?

To je lákavá téma, ktorá predtým na obrazovke nebola. Táto vec vo väzniciach je a bolo by neprofesionálne, keby sme to tam neukázali. Aj u chlapov, aj u žien. Je to súčasť ich života. Tie ženy majú nedostatok pozornosti, nehy, kontaktu, a tak sa párujú. Dve kamarátky a partnerky, ktoré sa potom o seba starajú, prejavujú si navzájom city a pomáhajú si. Vynahrádzajú si partnerský život. Niekedy je mladšia so staršou a vtedy ide ako keby o matku s dcérou.

A potom to už ide ruka v ruke aj s biologickou potrebou. Keď sa vrátia do reálneho života, znova žijú v hetero- vzťahoch. Nebáli sme sa toho, mali sme však rešpekt! Išli sme do niečoho nového, nezažili sme to ani v osobnom a ani hereckom živote.

Nemali ste strach z pocitov, ktoré to vo vás vyvolá?

Ani nie. Vôbec, skôr išlo o to, že sme to chceli verne zahrať, aby divák uveril. Nevedeli sme mieru, čo je málo alebo čo je už veľa. Scény v sprchách musia byť síce dôveryhodné ale máme limity. Predsa len sa to vysiela pred desiatou. Aj keby sme chceli pritvrdiť, tak nemôžeme. Tešili sme sa, lebo divák i médiá uverili a zahrali sme to tak, že ich to chytilo. Samozrejme, že je to hrané, medzi nami nie je vášeň.

Dokážete skúsenosti z herectva využiť aj v súkromí?

Odohráme a odpútame sa od toho, riešime si vlastné životy a radosti. Ale v Ako som prežil som hrala reálny príbeh ženy, ktorá mala rakovinu. Zažila som katarziu a prehodnotila som v hlave rebríček hodnôt. Človek zrazu zistí, že problémy, ktoré má, sú malicherné oproti tomu, čo sa iným ľuďom deje. A zisťuje, aký je slabý a povrchný...

Grófka je štylizovaná negatívne, ako na vás ľudia reagujú?

To je paradoxné. Ja som si myslela, že nebudem mať pozitívne ohlasy. A mám. Ľuďom sa páči Grófka. Potom som sa rozprávala so Stankom Dančiakom mladším a on hovorí, že ľudia neinklinujú k zlu, ale k silnej osobnosti, a tou Grófka je. Ona všetko hneď rieši, a to, že počas toho riešenia niekomu doláme kosti, tak to už je vedľajší produkt. A to sa divákom páči, že ona nečaká.

Aj keď padne na kolená, tak sa zoberie a ide ďalej. Dostane „na frak", ale vstane a ide. Kamera ma monumentalizuje a zdáme sa im v skutočnosti malé a krehké. Tým pádom, keď ma vidia, tak sa čudujú, ako to dokážem zahrať. Kamera pridáva nielen na váhe, ale aj vo výške.